Dušičky, vôňa spomienok
Prečítajte si duchovné slovo evanjelickej farárky Evy Oslíkovej k “dušičkovému obdobiu.”
Sviatok Všetkých svätých, ktorý pre dátum 1. novembra vo svojej histórii vytvorila rímsko-katolícka cirkev a ktorý si evanjelická cirkev pripomína 2. novembra ako Pamiatku zosnulých, je u nás dňom, kedy si kresťania – ale aj nekresťania – spomínajú na svojich blízkych. V našom uponáhľanom živote je dobre mať takéto dátumy a chvíle. Pomáhajú nám vrátiť sa v čase, zastaviť sa a precítiť to, čo je na živote skutočne dôležité.
Život človeka je poskladaný z mnohých malých príbehov v najrôznejších vzťahoch. Žijeme prepojení na rodičov a súrodencov, nachádzame a strácame životných partnerov, vychovávame a sprevádzame svoje aj cudzie deti, a potom máme priateľov a priateľky, kolegov a kolegyne, šéfov a šéfky – ale aj tých, s ktorými to máme ťažké my, alebo oni s nami. Naše životy sú prepletené so životmi iných ľudí.
A to je dobre. Lebo vzťahy robia život životom. Vzťah k sebe, k iným ľuďom, k prírode a k svetu – a zvlášť vzťah k tej základnej sile bytia, k Bohu – vytvára cenu a zmysel ľudského života. Preto vie byť tak ťažké, keď z našich životov odchádzajú a strácajú sa tí, ktorí boli pre nás dôležití. Zvlášť tí, cez ktorých sme spoznali lásku a radosť, krásu a šťastie, ale aj tí, ktorí spôsobili bolesť a smútok. Každý vzťah má svoj význam. Nie vždy si však v behu rôznych povinností a snahy užiť si život dokážeme uvedomiť, ako veľmi sú iní ľudia pre nás dôležití. Niekedy na to prídeme až vtedy, keď sa s nimi musíme rozlúčiť, keď nám ostanú iba spomienky.
Spomienky sú však to najcennejšie, čo môžeme po sebe zanechať. Všetky sú pripomenutím našich túžob. Pekné aj smutné, dobré aj zlé, silné aj prchavé. Spomienky na spoločnú radosť, aj spoločnú bolesť. Spomienky, ktoré potrebujeme pustiť zo svojho života preč, a aj tie, ktoré nás povzbudia. Lenže vedieť dobre spomínať – spomínať tak, aby spomienka bola zdrojom sily a odvahy – nie je niečo, čo by sme prirodzene vedeli. Vedieť dobre spomínať je niečo, čo sa musíme učiť. Je to ľahšie, ak myslíme na takých ľudí, s ktorými nás spájala láska a úcta. Niekedy sú však naše spomienky zastreté bolesťou a mnohými ranami. Zvlášť vtedy potrebujeme pomoc.
Smrť a strata blízkeho človeka je jedna z najťažších skúseností, cez ktoré v živote prechádzame. Niekedy až vtedy naplno zažijeme krehkosť a hranice ľudskej moci. Žiadne naše poznanie, žiadna naša sila nemôže zadržať odchod milovaného človeka, voči smrti sme bezmocní. Bolesť a smútok zo straty milovaných ľudí môžu byť pre nás zničujúce. Aj preto cirkev vytvorila čas a sviatok, cez ktorý učila a učí ľudí dobre spomínať. Aby sme dobrým spomínaním mohli udržať v prítomnosti to vzácne, čím pre nás iní ľudia boli. A aby sme porozumeli svojmu životu.
Spôsob ako vedieť dobre spomínať sa pre kresťanov ukrýva v tom, čomu veria. Viera v silu Kristovej lásky je kanál, cez ktorý sa do nášho života vlieva nádej. Nádej, že Božia Láska je sila, ktorá otvára možnosť večnosti pre každého človeka. Nádej, že Kristovo vzkriesenie na konci prekoná silu smrti. Nádej, že ľudský život sa nevyčerpá iba v tomto krátkom dočasnom živote a že naša vzájomná láska a úcta vytvárajú puto, ktoré smrť nedokáže zničiť.
Keď budete kráčať na cintoríny, prajem Vám, aby ste mohli kráčať s nádejou. Aby Vás spomienky neťažili, ale mohli ste si pripomínať to dobré a pekné. Aby ste mohli odpustiť – sebe aj iným. Aby vás bolesť strát nezničila, ale aby ste mohli mať nádej z viery. Nádej, ktorá Vám dá odvahu a silu pre život vo viere, v láske, v úcte. Prajem Vám, aby kvôli Božej láske k Vám aj Vaše spomienky voňali láskou a nádejou.
Text: Eva Oslíková
Foto Huncokárskeho cintorína v lokalite Piesok-Zochova chata: Lucia Mandincová