Na začiatku nového roka
Prečítajte si duchovné slovo katolíckeho farára Jozefa Dúca.
Prvé chvíle nového roku nachádzajú každého z nás v inej situácii. Niektorých šťastných a spokojných, iných bez odvahy a zápasiacich s neúspechom či problémami. Máme za sebou dvanásť dlhých mesiacov – prácu, plány, úspechy i sklamania. Vieme, aké boli. Nič z toho sa už nebude opakovať. Sú za nami ako včerajší deň. Stojíme na prahu nového časového úseku. Nový rok, podobne ako každý nový deň, je veľkým darom a šancou pre každého z nás. K dispozícii nám Pán času dáva 365 dní, t.j. 8 760 hodín, 526 600 minút, t.j. 31 536 000 sekúnd. Vkladá nám to do rúk ako stavebný materiál, ako nestvárnený kus hliny do rúk hrnčiara.
Pozeráme sa s nádejou. Veď ak uplynulý rok bol k nám nepriaznivý, plný ťažkostí a skúšok, iste nový prinesie úľavu, radosť a šťastie. Ak bol úspešný, dúfame, že budeme deťmi šťasteny i v tomto roku. Preto si vzájomne podávame ruky a z hĺbky srdca si želáme, aby nasledujúce dni boli prežité v zdraví, radosti, láske a pokoji. K želaniu, ktoré odovzdáme iným či prijímame, pripájame nové odhodlanie, novú odvahu, nové predsavzatia chceme budovať na pevnom základe, ktorým je Boh. Aby aj keď príde príval, búrka života, neúspechy, sme sa mohli podobať múdremu mužovi z evanjelia, ktorý postavil svoj dom na skale a nezrútil sa.
Preto môžeme s veľkým pápežom úsmevu Jánom XXIII. s istotou vykročiť do nového časového úseku, jeho slovami:„Kto verí, netrasie sa!“ Veď veľa vecí sa podstatne zmení, len čo človek objaví, že kdesi nad alebo pod, vnútri a vonku ľudských osudov bdie zreteľný Boh, ktorý je mocný a dobrý, zhovievavý a láskavý, ktorý chce naše šťastie pozemské i večné. Nechceme byť ako veriaci sniví rojkovia, Boh totiž chce našu spoluúčasť a spoluprácu, aby šťastie, ktoré si želáme, sa stalo realitou. Počujme preto veľmi dôležité slová starozákonného pisateľa Knihy Sirachovej, zvlášť aktuálnej teraz: „Synu, váž si čas!“ (Sir 4,23).
Náboženský spisovateľ Giovanni Albanese k tomu dodáva: „Nevyužitý čas, ktorý nie je nabitý myšlienkou, láskou, činnosťou, je už mŕtvolou, je mŕtvo narodeným dieťaťom, a preto budí odpor. Keď však máš na niečo prijemné myslieť, niekoho milovať, čas nikdy nestačí, minúty letia jedna za druhou, plné hodnôt, pre ktoré sa vyplatí žiť i trpieť. Času teda dávaš trvanlivosť ty, ty mu dávaš zmysel a hodnotu, oplodňuješ ho a dávaš mu život. Ty mu dávaš plynúť alebo ho necháš zahnívať. Ty ho môžeš naplniť radosťou alebo otráviť nudou. Podľa toho čo doň vkladáš. A neomylne vkladáš doň to, čo vlastne máš vo svojom vnútri. Veď možno mať zlý deň aj pod rozjasneným slnkom a možno mať skvelý deň aj pod olovenou oblohou. Čas je ako prázdne vedro. Čo don vložíš, to budeš niesť.“
Máme vari preto zabíjať čas, aby sme boli šťastní. Práve naopak. Využívajme ho. Veď časom je podmienené všetko, čo má v nás i okolo nás nejakú hodnotu. Bez času sa totiž nerozvíja život, nenadobúda múdrosť, neobohacuje sa myseľ, nevzrastá láska, neupevňuje sa priateľstvo. Bez času niet pokroku, bez času sa nerodí umenie, nedozrieva kultúra a bez času sa človek nespasí ani tu, ani tam. Nuž využime čas, milí spoluobyvatelia Modry, ktorý je darom i šancou. Ja vám, aj keď v duchu, podávam pravicu a želám aby sa nám to spoločne všetkým podarilo.
Jozef Dúc, katolícky farár
Foto: Lucia Mandincová