Pripomienka 79. výročia SNP

Slovenské národné povstanie je v dejinách našej krajiny, pre istú časť spoločnosti udalosťou preceňovanou a pre inú nedocenenou. Možno sa k nám v dnešnej dobe skôr dostanú akési klebety o známych osobnostiach než skutočné príbehy ľudí, ktorí tu už s nami nie sú. Týka sa to najmä tých, ktorí zažili 2. svetovú vojnu, na ktorú spomíname najmä pri príležitosti 79. výročia SNP.

Darina Lehotská (Dejiny Modry 1158 – 1958, SAV Bratislava, 1961) uvádza, že „keď vypuklo Slovenské národné povstanie, bolo vo vojenských posádkach na povstaleckom území 42 vojakov z Modry. Jedným z nich bol náš starý otec, otec – Karol Kišon. Svoje spomienky na vojnu, SNP i partizánske boje spísal a venoval SNM-Múzeu Ľudovíta Štúra v Modre. Vyberáme niektoré časti.

Ako 20-ročný mládenec v r. 1942 som bol pri odvode brancov, kde som bol i ja odvedený. V tom istom roku 1. októbra, som narukoval k 1. pešiemu pluku do Bratislavy. Tu som strávil niekoľko dní a bol som zadelený a odsunutý na výcvik k horskej kanónovej baterie do Žiliny. Po absolvovaní vojenského výcviku som tu strávil 9 mesiacov. V r. 1943 som bol vybraný do mínometného kurzu do Spišskej Novej Vsi… Krátky čas som vykonával základnú vojenskú službu v Nitre. Tu som postúpil s ďalšími slovenskými chlapcami tvrdú drezúru výcviku. Naučil som sa dôkladnej obsluhe mínometu, poslušne a disciplinovane som plnil všetky rozkazy svojich veliteľov. Keď sa už zdalo veliteľom a klerofašistickej slovenskej vláde, že majú pred sebou hotových vojakov, odvelili nás v máji 1944 na Východné Slovensko, kde sa zriaďovali 2 východoslovenské divízie… Velitelia v krátkom čase nadviazali spojenie s tamojšou partizánskou skupinou V. A. Karasjeva-Stepanova, ktorá k nám prišla z Mínskej oblasti cez Poľsko v júli 1944.

…Po 29. auguste 1944 sa začali ťažké boje v okolí Prešova, Bardejova a Krížov. Uvedená partizánska skupina započala svoje prvé bojové akcie v okolí Krížov smerom na Prešov. Bolo tu zaujaté palebné postavenie smerom na Prešov a hlavnú cestu smerom na Bardejov. Do palebného postavenia bolo zasadené delostrelectvo, mínomety, ľahké a ťažké guľomety ako i pechota. Ich úlohou bolo zabrániť k odchodu transportu z Prešova, kde fašistické vojská zatýkali a nakladali našich vojakov a civilov a všetkých, ktorí boli v podozrení so zapojením sa do SNP. Boj o zabezpečenie odsunu transportu trval niekoľko hodín, pričom mnohým zajatým sa podarilo ujsť. Fašistické velenie tento boj veľmi znepokojil a pripravili ofenzívu, kde použili ťažké zbrane a zmobilizovali delostrelectvo, tanky a letectvo, aby sa pomstili za tento bojový čin. Započali novým útokom smerom na Kríže v obrovskej presile za špeciálnych zbraní, čím sa im podarilo rozbiť a zničiť naše delostrelecké palebné postavenie ako i telefonické spojenie a tak začať postup na Kríže. Občania tejto obce museli evakuovať a opúšťať svoje domy a príbytky a odchádzať do blízkych hôr, aby sebe a deťom zachránili to najdrahšie – vlastné životy. Boj pokračoval ďalej a bolo treba hľadať nové východisko. Pretože obrovským náporom za podpory letectva, delostrelectva, tankov a mínometov hrozilo celej skupine dostať sa do obkľúčenia a zajatia. Prišiel rozkaz k ústupu do hôr a tak si zachrániť životy a životy civilnému obyvateľstvu. Po celodennom boji s menšou výzbrojou táto skupina vyšla neporazená a bolo zajatých mnoho fašistických vysokých dôstojníkov ako i obetí na oboch stranách. Za toto všetko sa fašisti vypomstili statočným občanom Kríže, keď ju vypálili.

…Len čo nacistický hlavný stan dostal správu o Slovenskom národnom povstaní, zháňal posledné rezervy a hnal posily na slovenské územie. Akoby aj nie: Festung Karpate: táto predpokladaná žulová pevnosť Wehrmachtu sa znezrady vážne zachvela. Bol to nečakaný škrt cez rozpočet.

Pancierové vozidlá s pyšným výsostným znakom nacistov zaplavili slovenské hradské. Ale keď sa pokúsili bočnými cestami a horským terénom zaútočiť na postavenie partizánov, zlyhávala im technika. Preto sa rozhodli zriadiť v tehelni v Zlatých Moravciach svoju opravovňu pancierových vozidiel. Dochrámané obrnené ozruty boli tu na dennom poriadku a čakali na opravu. Ich heslo bolo „schnell, schnell“ – súrili netrpezlivo velitelia, ktorá sa cítili ako tak istí pod ochranou pancierových šeliem. Hneď, len čo boli opravené, hnali ich do nových útokov. Stalo sa však, že práve v najnevhodnejšiu chvíľu voľaktoré pancierové vozidlo opäť zlyhalo. „Vas ist lós?“ čo sa deje – kričali nazlostení velitelia, keď im zostala kolóna trčať. Raz sa zadrhával motor a prestal ťahať, inokedy zahaproval prevodový mechanizmus, zavše tiež vypovedali poslušnosť i kolesá. „Verflucht!“ preklínali nacisti. Na úzkych krivoľakých cestách môže aj jedno jediné vyradené vozidlo zmariť celú akciu. Zatarasí cestu celej kolóne, opraviť ho narýchlo v bojovej karaváne nemožno, nuž nezostáva iné ako osádku, strelivo i zásoby premiestniť, odobrať uzávery dela a guľometu a vrak zvaliť do priekopy. V trme-vrme tých dní nacisti nemali možnosť hneď na začiatku odhaliť zaujímavú súvislosť. Totiž, že najčastejšie nastali poruchy práve na tých vozidlách, ktoré prišli z dielne zo Zlatých Moraviec. Bola to zákonitosť vonkoncom nie pre nich náhodná. Medzi zamestnancami opravovní boli aj 2 (spomínaní) a nasadení príslušníci a priatelia Francúz a Holanďan.

Holanďan bol odborne vyučený opravár a Francúz bol telom i dušou nepriateľom fašistov… Z dvojice týchto priateľov sa stali najchytrejší sabotéri nacistickej techniky. I napriek všetkému – úzkostlivému dozoru a nemeckej dôkladnosti dokázali odborne a nenápadne znehodnocovať pancierové ozruty. Neskoršie, keď po mesiacoch sa už zdržiavali v slovenských horách medzi partizánmi Nitrianskej brigády, ochotne porozprávali o svojich kúskoch. „Sypali sme do ložísk železné piliny“ – priznávali sa so smiechom. Bolo to v skutočnosti riziko so životom a smrťou. Bola by im stačila malá neopatrnosť alebo náhoda a boli by ich odhalili. Časom ich začali podozrievať, kruh sa jednostaj zužoval a naostatok sa museli uchýliť do bezpečia našich hôr medzi partizánov…

Zážitkov z lesov či dedín, stretnutí s obyvateľmi, ktorí riskovali vlastné životy, ale i fašistami, popísal Karol Kišon niekoľko. Prostredníctvom jeho spomienok opäť ožívajú mnohé príbehy – nielen statočného Francúza a Holanďana. V dnešnej dobe blahobytu sa ani napriek vojne, ktorá zúri za slovenskou hranicou, nevieme zomknúť. Skúsme sa preto aspoň pri príležitosti SNP na chvíľu zastaviť a zamyslieť nad skutočnými hodnotami.

Autorka: Miroslava Kišoňová, vnučka Karola Kišona
Ilustaračné foto: Jana Kuchtová, Modranské Zvesti