V atmosfére Vianoc
Ťažko je nám ubrániť sa vianočnej atmosfére, milí priatelia, obyvatelia Modry, veď k nám preniká v mnohorakej podobe. Vlastne sa tejto tajomnej sile, ktorá premieňa naše srdce, ani nebránime. Dnešná podoba Vianoc vyrástla zo stáročí, a to nielen u veriacich, ale aj u tých, ku ktorým sa milosť kresťanskej viery nedostala. Ani oni sa nechcú zrieknuť čara týchto sviatkov.
Aj keby naša tradícia tieto udalosti o niečo skrášlila či pozmenila, uvedomujeme si, že narodenie Ježiša Krista znamená veľmi veľa. V tom čase sa v Betleheme Boh svojim vlastným nečakaným a nepochopiteľným spôsobom dotkol nášho sveta. Oslovil človeka svojou pokorou, keď sa stal takým ako on, so všetkou jeho biedou a slabosťou, okrem hriechu. Tým, že sa stal Ježiš človekom, prijal nás za svojich bratov a sestry a tým dal ľudstvu novú dimenziu. Veď sám Boh sa dotýka našich bolestí a našich rán. Našich i tých, čo sme spôsobili iným. Preto tvrdosť sveta a jeho chytrácka taktika musí ustúpiť Ježišovej miernosti a láskavosti a tvrdosť sŕdc jeho nekonečnému milosrdenstvu.
Jeho príchod nie je jednorazovou záležitosťou. Boh k nám prichádza stále, hoci tajomne, a v tomto milostivom čase viac ako inokedy. Prichádza vo vianočných bohoslužbách: v Božom slove, Eucharistii, sviatostnom odpustení, v tichej modlitbe. Dovoľme mu aj týmto spôsobom vstúpiť do nášho života. Ľudský život dosahuje svoj najvyšší stupeň zrelosti v chvále Boha. Veď prvá časť radostnej zvesti znie: Sláva Bohu na výsostiach.
Neslávme Vianoce bez toho, ktorý je ich príčinou. Nebojme sa ho, ak sme aj po celé roky nemali s ním kontakt. Je tichý, neukazuje svoju silu, ale svoju lásku, aby sme aj my milovali a túto lásku prinášali do dnešného sveta. Preto sa chce s nami stretnúť aj prostredníctvom iných. Stará vianočná pieseň pochádza z alpskej oblasti, ktorá sa spieva aj v niektorých našich krajoch, začína otázkou. “Kto klope tam?“. Je to otázka ľudí, ktorí sedia uprostred svojich blízkych pri prestretom štedrom stole, v príjemnej vykúrenej izbe. Na otázku piesne odpovedajú bojazlivé hlasy Márie a Jozefa, ktorý prosia o útulok pre seba a pre ešte nenarodené dieťa. Boh, ktorý je na ceste k ľudom ako človek, je v tomto prípade, žiaľ, človekom odmietnutý.
Vianočné evanjelium nie je len príbeh vzdialenej udalosti. Klopanie na dvere odvtedy neprestalo a nie sú to dvere iných ľudí, na ktoré sa klope, ale dvere každého z nás. Dnešné jasličky netreba dlho hľadať. Nachádzame ich na každom kroku: medzi deťmi v detských domovoch, medzi starými opustenými ľuďmi, medzi bezdomovcami v biednych postavách, prehŕňajúcich sa v kontajneroch. V týchto a im podobným ľuďoch klope betlehemské dieťa Ježiš na naše srdcia. Veď on sám nám raz povie: Čo ste urobili jednému z týchto najmenších, mne ste urobili. Vianoce sa teda opäť stávajú v našom svete výzvou, aby sme vyšli von. Nech sme si akokoľvek urobili z Vianoc naše najsúkromnejšie sviatky, ony nimi v skutočnosti nikdy neboli. Boh neprišiel zachrániť len skupinu pastierov či mudrcov, ale prišiel ako záchranca všetkých.
„Pokoj ľudom dobrej vôle“- ozýva sa po stáročia v druhej časti vianočného chválospevu. Vianoce teda nemožno pochopiť ako príležitosť utiahnuť sa do nášho súkromného svätého pokoja, aj kedy sme to možno veľmi potrebovali. Vianočné posolstvo, ohlásené na prvé Vianoce, nemožno uzatvoriť do niekoľkých sviatočných hodín či dní. Je to veľká príležitosť opäť nabrať odvahu byť viacej človekom.
Milí priatelia, nebráňme sa teda sile Vianoc, nechajme ich pôsobiť v nás. Zamilujme si túto atmosféru porozumenia a vzájomnej lásky. Žime v jej ovzduší, aby Boh mohol hodnoty, ktoré priniesol svojím narodením, neustále cez nás ponúkať dnešnému svetu. A preto, milí priatelia, obyvatelia Modry, šťastné, veselé a požehnané Vianočné sviatky!
Jozef Dúc, katolícky farár v Modre
Foto: Lucia Mandincová